12/29/2015

2015

Michal Truban raz uverejnil blogový príspevok v ktorom písal, že na konci roka si spíše všetky zaujímavé veci, ktoré daný rok zažil. Idea natoľko zaujímavá, že som sa rozhodol skúsiť to aj ja. Nech sa páči, môj rok 2015.

Zoštátnicoval som. Rozhodoval som sa medzi rokom v Miláne a dvoma v Prahe. Odišiel som do Prahy. Mal som perfektnú kondíciu, pretože v Košiciach bola výluka (Kam sa hrabe Bratislava s jej Štúrovou? Seriózne?) a takmer rok bola MHD úplne nedostatočná, tak som chodieval pešo. Založil som Hnutie za udržateľnú výluku v Košiciach. Niečo čo vzniklo ako vtip sa zmenilo na hnutie, o ktorom písali v košice:dnes (vôbec nepochopili vznešenú ideu hnutia) a s ktorým ma pozvali na PKN Košice. Ó áno, znova som sa predstavil na Pecha Kucha Night Košice. Nakoľko som krátko po rozbehnutí odišiel na prázdniny do rodného Vranova nad Topľou, neprítomnosť na mieste spôsobila moju nemožnosť viesť to naďalej s aktuálnymi postrehmi. Okrem toho som sa rozhodol odísť do Prahy a tak to padlo. Celé som to nevedel správne uchopiť, o tom asi bude ďalší článok.

Nacvičoval som s Pavlovitzom, ktorý robí krásny folk. Týmto pozdravujem skvelých ľudí z Kotolne, ktorí nám poskytli priestor na nácviky. Nakoniec z toho nič nie je, ale mám ďalšieho priateľa a život je ešte dlhý. Cez to všetko som spoznal veľa nových ľudí i miest. Keďže ma stále zaujímalo koľko kníh ročne prečítam, rozhodol som sa zapisovať si to. Tento rok to bolo 27 kníh + 4 knihy dočítané z minulého roka. Veľmi málo, ale vzhľadom na štátnice, presťahovanie do Prahy, nahrávanie albumu (áno) a fakt, že skoro všetky mali od 400 do 900 strán je to dosť pochopiteľné. Všetky 150 stranové knihy som už asi prečítal. Videl som nekresťanský počet filmov, o tom koľko som sa napočúval hudby ani nehovorím. Bol som aj na pár koncertoch, najlepší bol koncert kapely Balthazar. Určite aj preto, že som od neho nič nečakal.

Stretol som veľa starých kamarátov a bol som aj na pekných výletoch, za zmienku stojí najmä môjmu srdcu milé Morské oko so S. a J. či magická Botanická záhrada s B. Dostal som prvú pokutu pri riadení auta v živote, bol som v Taliansku a presvedčil sa o tom že neísť do Milána bola dobrá voľba. Extrémne spontánnym hraním na ulici v Bibione sme si s Danielom za pár minút zarobili 20€ a asi 30 kilometrov som natáčal šoféra za naším autobusom, pretože mal kamennú tvár a vôbec sa nepohol.

Takmer celé leto som strávil zatvorený v izbe a nahrával som hudbu. Bol som náhle operovaný, znova som takmer zomrel, odišiel do spomínanej Prahy a oboslal viaceré vydavateľstvá. Ešte nemôžem zverejniť veľa, ale môžem napísať že v roku 2016 mi pravdepodobne vyjde album. Týmto sa chcem vopred poďakovať každému komu sa nechcelo zakladať kapelu a tak ma doviedol k tomu, že som to začal loopovať sám. Asi sa mi splní aj ďalší sen a budem nahrávať hudbu ku krátkemu filmu. V lete som tiež dostal šancu byť animátorom na ZOOM summer camp 2015 a bol to asi najlepší týždeň roka. V mojej skupinke pareonfidokamave som mal samých veľkých ľudí.

V Prahe som spoznal ďalšie kvantum ľudí. Napríklad som stretol hudobníka zo Slovenska žijúceho v Mníchove, ktorý sa neživí hudbou a ktorý mi dal svoje CD a sú to veľké tlaky. Takýchto malých, krásnych vecí by som mal na celú knihu. Odmietol som x príležitosí k užitiu rôznych drog, ale stále mám problém presvedčiť ľudí okolo že si v súkromí izby nič nedávam a flow v mojej hlave je prirodzený. Celý rok bol posiaty príhodami, na ktoré sa už dnes spomína pri rôznych stretnutiach, zažíval som situačné humory za aké by sa nehanbili ani najlepšie seriály. Keby som mal v oku kameru, bol by som kráľom filmu.

Dnes som sa dočítal, že do pražského obchodu pod mojim bytom, do ktorého si chodievam v papučkách, vletelo auto. Sťa by vo filme. To len aby tu bolo aj niečo aktuálne. Skvelí ľudia ma prizvali k práci na jednom workshope, bude sa volať PĽAC a všetko podstatné sa dozviete keď na to príde čas. Dostal som ďalšu ponuku písať niečo niekam, svoj rok starý článok Rukoväť košického názvoslovia z tohto blogu som hodil na Denník N a tam sa prepracoval na titulku, kde sa stal na pár dní najčítanejším blogom aj článkom celkovo. Pochopil som čo to je publikum, keď si článok miesto 400 ľudí prečíta vyše 13000 a veľa som rozmýšľal o tom ako ďalej. Tak teda ako ďalej? To uvidíme tento rok.

Hoci som všetko písal skratkovito a milión vecí vynechal, celý článok bol veľmi optimistický. Akoby som veľa nemakal, netrápil sa, nebál sa, nestrávil desiatky nocí bez spánku, stále vedel ako sa rozhodnúť a čo spraviť, mastil si ego, celý sa zjedol a všetko sa mi prihodilo iba tak náhodou. Ale keďže pamäť je selektívna a nič z tých zlých vecí si po rokoch pamätať nebudem, nevidím dôvod dávať ich do článku. Verte mi, keby som napísal článok zlých a ťažkých vecí, bol by omnoho dlhší. Michal Truban je muž múdry, spravte to aj vy. Človek totiž zrazu zistí, že jeho rok nebol vôbec fádnym.

9/04/2015

Žijeme v sci-fi

Ľudské vnímanie času je na tom dosť biedne. Od prvého letu po pristátie na mesiaci ubehlo len 66 rokov. Zdá sa vám to šokujúce? Ľudstvo sa vyvíja rýchlejšie, než to vieme zmyslami obsiahnuť. V skutočnosti žijeme v dobe, kedy sa vedecká fantastika stala každodennou realitou. Len sme si to pri všetkých tých vynálezoch nestihli uvedomiť.

Žijeme v dobe, kedy na mnohé choroby a nedostatky našich tiel existujú záplaty. Kým vo filmoch postavy požívajú magický elixír, my požívame lieky ničiace choroby, výživové doplnky a vitamíny dávajúce nám silu, či kávu, ktorá sa síce používala dlho, ale taký mohutný doping na celosvetovej úrovni nemá obdobu. Ak máte opotrebovaný nejaký orgán, s veľkou pravdepodobnosťou sa dá transplantovať a ak je problémom kĺb, 3D tlačiareň vám čoskoro vytvorí nový presne na mieru. Okrem toho 3D tlačiarne dokážu aj iné vychytávky. Hviezdny architekt Norman Foster reálne pracuje na tom, aby pri osídľovaní Mesiaca vytváral stanice jeho ateliér. Vymyslel systém, kde sa moduly na bývanie vytlačia 3D tlačiarňami priamo z mesačného prachu. Firma MX3D momentálne v Amsterdame pracuje na moste pre peších vytlačenom z ocele, ktorý chce vytlačiť v roku 2017, samozrejme in situ, priamo ponad vodu. Ak vieme vytlačiť plne funkčný most v priebehu dvoch mesiacov (čas deklarovaný firmou), dá sa povedať že o päťdesiat rokov budeme vedieť postaviť čokoľvek. Otázkou potom nebude ako, ale čo. 


Sci-fi sa samozrejme prejavuje aj ináč. Tento článok píšem do čudného prístroja s tlačidlami. Rovnakého, v akom si viem pozrieť dianie z celého sveta, cez Street View si pozrieť Dubaj i Ulanbatár, za minútu stiahnuť film, ktorý by som pred siedmymi rokmi sťahoval tri dni a pred pätnástimi by mi nikdy nenapadlo, že by som niečo také vôbec mohol spraviť. Do ruky uchopím mobil a zavolám si, prečítam textovú správu a vypnem FM rádio, ktoré bolo ešte pár rokov dozadu obrovskou skriňou. Presuniem sa do kresla, do rúk vezmem tabuľku o trochu menšiu ako zošit a s videom v priamom videoprenose sa cez ňu rozprávam s kamarátom v New Yorku, alebo si prečítam správy o tom, že do roku 2050 by Helsinki mali byť mestom bez áut a približne 20 rokov predtým by sme mali pristáť na Marse. V Číne existujú megapolisy o ktorých takmer nič nevieme, pritom naše hlavné mesto sa veľkosťou nemôže rovnať ani s ich štvrťami. Pár dní dozadu Dánsko vytvorilo 140% dennej spotreby energie iba z veterných zdrojov. 

Už samotný fakt, že sa vieme večer osprchovať v teplej vode a spíme na vlastnom lôžku v úplnej tme je ešte nie tak dávno nepredstaviteľný fakt. Súkromné spoločnosti sú bohatšie než štáty, Google kúpil Boston Dynamics, firmu ktorej robotov si na internete nehľadajte, lebo sa vám zježia všetky chlpy na tele. Bill Gates pije vodu získanú z ľudských výkalov a Stephen Hawking hovorí, že počítače predbehnú ľudstvo približne o sto rokov. Kevin Warwick je kyborgom od roku 1998 a hovorí o tom, že sen dávnych čias, o ukladaní vedomostí do hlavy a komunikácii priamo medzi mozgami, dostane o chvíľku svoje prebudenie. Niektorí spisovatelia určite ani netušili, ako blízko sú pravde. Satelity vás zamerajú v tolerancii do jedného metra, lietadlom sa dostanete kamkoľvek a senzory prenikajú už aj do hudby, viď Imogen Heap a jej swagerské rukavice. 

Časy, keď jediné predpovede určoval Verne, sú už dávno preč a jeho "predpovede" sú, v zrovnaní s tým čo dnes žijeme, takmer smiešne. Dalo by sa pokračovať naozaj veľmi dlho, ale nemá to zmysel. Ak chcete pokračovanie článku, stačí ak vyjdete na ulicu a rozhliadnete sa okolo. Žijeme predsa v sci-fi.

SoundCloud