5/04/2015

Hnutie za udržateľnú výluku v Košiciach

   Ahojte priatelia a čitatelia, ako iste viete, v Košiciach už veľmi dlho zúri výluka dopravy. Dostať sa kamkoľvek je čím ďalej tým ťažšie, nech už volíte akýkoľvek spôsob dopravy. V poslednom čase sa človek nachodí veľa aj keď ide pešo. 
   Ja som sa dnes vybral na konzultáciu do ateliéru môjho profesora. Šiel som pešo, lebo som očakával že po ďalšom rozšírení dopravy bude aj tento mega záťah rýchlejší ako všetko iné (bicykel tu nemám). Od OC Galéria som sa teda vybral do Reprocentra na Amfiteátri a odtiaľ na Južnú triedu, kde je v blízkosti OC Astória ateliér môjho profesora. Keďže som sa potom mal zúčastniť istej vernisáže, šiel som tú istú cestu späť až do Výmenníku Štítová, čo je znova pri Amfiteátri. Ako iste uznáte, veľmi dlhá trasa, najmä ak som potom zas šiel pešo aj domov k OC Galéria. Neviem ani odhadnúť koľko je to kilometrov. Je teda jasné, že po ceste som mal dostatok času rozmýšľať o všeličom.
   Hneď na začiatok si ujasnime, že som zástancom výluky MHD v Košiciach. Seriózne. Je to hrozné, ale keď sa to skončí, Košice budú zas o nejaké 2-3 úrovne vyššie ako predtým. Už teraz sú vysoko, ale keď bude aj mestská infraštruktúra zrenovovaná, neviem či sa im reálne bude nejaké mesto na Slovensku rovnať, minimálne čo sa týchto záležitostí, zlepšujúcich kvalitu života, týka. 
   Problém je skôr v spôsobe výluky. Neukončil sa ešte ani jeden úsek, ale nové otvárajú pomaly každý týždeň. Dnes som si uvedomil, že daná situácia nám ukazuje že nie len autá, ale aj MHD sú vlastne mierne zbytočné, pretože v Košiciach vie človek na 75% záležitostí dôjsť pešo. A uvedomil som si aj mnoho iného, ale nie je tu vhodný priestor na rozpitvávanie. Každopádne mi napadlo mnoho úsmevných vecí, ktoré by sa k tejto téme dali povedať. Preto som ešte v ten istý deň založil stránku Hnutie za udržateľnú výluku v Košiciach, ktorého cieľ mi ešte nie je veľmi jasný. Bola to intuitívna akcia. Tak či onak, asi o minútu na to som dostal pozvanie na Pecha Kucha Night. A nemám tam milión lajkov, ale nie je to ani tak zlé vzhľadom na to, že hnutie existuje iba niečo cez dve hodiny. Osobne som zvedavý, čo sa z toho vykľuje počas tohto prvého týždňa. Neviem ešte aká bude odozva ľudí, ani moja. Ale viem, že možno by z toho mohol vzniknúť nástroj na verejnú diskusiu. Pretože mojim cieľom nie je iba hejtovať. Pevne verím v dve veci. Prvú som už napísal, že Košice budú lepšie. Druhou je, že Košice sú lepšie už teraz, pretože táto výluka má mnoho nechcených výsledkov, ktoré sú ale v podstate veľmi dobré. Verím že výluka priblíži človeka k mestu tak, ako ešte nič čo sme tu doteraz mali. Preto by som Vás chcel všetkých pozvať na túto stránku a poprosiť Vás o podporu i zdieľanie. Ak Vám záleží na Vašom meste (aj keď to nechcem hneď takto písať, lebo ešte neviem čo s tou stránkou bude) alebo iba máte chuť na srandu a trochu nadhľadu, tak nezabúdajte že všetko sa ráta, každý lajk, každé dobré slovo, zdieľanie či koment. Ďakujem Vám.

#zavyluku


5/03/2015

Frequency - Moon Starer

   Hudobnú recenziu som tu mal iba raz, keď vyšiel album Kunst od skupiny Talkshow. To bolo v roku 2013. Nikdy predtým, nikdy potom. História sa mení až dnes. Blog je stále primárne o niečom inom, ale nový album od Frequency je ďalším malým sviatkom.




foto: Ryon


   Album obsahuje dvanásť skladieb, ktoré sú mierne rozdielne, no zároveň v nich cítiť niečo zjednocujúce. Celkovo tak album znie komplexne, i keď sú tu aj staršie skladby z EP Red'O'MetryCelkový zvuk kapely je zmesou výrazných nápadov a fragmentov. Niektorých sa nabažíme, niektoré znejú iba krátko, pričom iné kapely by na nich vystavali celé piesne. Toto je u mňa najväčšia frajerina, čo sa hudby týka. Mať toľko nápadov, že nimi môžem mrhať. Chalani sú niekedy úsporní, niekedy mrhajú plné priehrštia. Dva hlavné elementy tvoriace hudobné linky sú Dominova gitara, ktorej veľmi pomáha pedalboard, jeden z tých, čo sa viac ponáša na vesmírnu mothership než na pedalboard, a Majove klávesové nástroje, pričom Majo svoj keytar takisto preháňa cez bohatú zmes gitarových pedálov. A basgitara a bicie? Nikde nezaostávajú. Basgitara nie je iba do pozadia, ale je reálne zaujímavá a takisto bubeník je vrah. Frequency sú jedna z tých kapiel, kde má každý člen veľmi silné miesto a keby sa niekto z nich vymenil, zvuk kapely by tým hrozne utrpel. 
   Ale nie všetko je ružové. Čo ma najviac sklamalo, je samotný zvuk albumu. Viem ako sa chlapci snažili. Viem koľko času, energie a lásky do nahrávania vložili. Sám som im požičal jeden efekt. Spravili všetko preto, aby album znel čo najlepšie. Čo mi teda vadí? Že album znie tak veľmi štúdiovo. Je tu obrovská šanca, že je to môj subjektívny pocit. Ale ak ste ich videli naživo, asi so mnou budete súhlasiť. Proces nahrávania od dema po mastering je dlhý a zložitý. Neviem kde sa to pokazilo, ale je mi to ľúto. Po ich koncertoch som čakal niečo, čo tie koncerty bude aspoň trochu pripomínať. Nemyslím to tak, že album je nudný, alebo že tam vôbec nie je život. Ale miera sterility je na môj vkus veľká. Ak máte taký istý pocit, nedajte sa odradiť a choďte na živé vystúpenie. Ja Vám garantujem, že nebudete sklamaný. Deficit živelnosti sa Vám vynahradí.

   Tak ako spomínané EP, aj nový album sa začína Introm. Je to ohromne intímna skladba. Poznáte ten pocit, keď so zavretými očami letíte pokojnou jesennou záhradou, keď sú tiene dlhé a je Vám fajn i clivo zároveň? Ak nie, pustite si Intro. A ja si to veľmi cením, pretože väčšinou to kapely s intrami preženú a albumy by lepšie vyzneli bez nich. No tu to nie je zbytočných pár sekúnd, ale plnohodnotná skladba. Nasleduje Walk Straight, kde sa gitarová rytmika pekne dopĺňa so spevom a s bicími. A ako tu, aj na celom albume je kopec nenápadných zvukov, ktoré si možno na prvýkrát nevšimnete. Zvuky nenápadné, no veľmi dôležité pre atmosféru. Hneď za tým nasleduje singel Bauhaus. Notoricky známa skladba, preto nemá zmysel písať o nej veľa. Keďže toto je osobný blog, môžem vyhlásiť že sa mi nepáči. Podľa mňa je to pop nehodný tejto kapely, ktorý ale dostal vynikajúci videoklip. A to napriek všetkým zvukovým vychytávkam a pekným fragmentom, ktoré táto skladba obsahuje!

   Nasleduje Hail to the Birds. Jedna z najstarších skladieb kapely. Tu by som chcel povedať dve veci. Prvou je samotné zaradenie skladby. Nemá tu čo robiť, pretože bola ešte na EP Red'O'Metry. Je úplne OK, ak sú na albume single, ba dokonca je to potrebné, ale dávať na album veci z EP je pre mňa podvod. Nech sa na to pozerám ako chcem, nedokážem si to ospravedlniť, ani sa cez to povzniesť. Bez piesní z EP by mal Moon Starer deväť piesní, nie dvanásť. Druhým faktom je to, že všetky tieto piesne sú nahrané nanovo. To je ďalšia neospravedlniteľná vec. Pieseň sa dá prerábať donekonečna a je potrebné nájsť určitý bod, v ktorom prestanem. Potom je koniec, má žiť vlastným životom a nie je správne robiť to odznova. Je pravdou, že nové verzie sú lepšie, ale aj tak je to neprijateľné. Nuž, to boli moje bezcenné zrnká múdrosti a teraz k samotnej piesni. Nech už je aká je, prerábaná aj nie, treba povedať že to je jedna z najlepších piesní kapely. A čo je dôležité, je náučná. Respektíve jej verzie sú náučné. Pamätám si na prvé demo, ešte pred EP. Na tejto piesni je krásne vidieť vývoj kapely. Napríklad v deme bolo počuť, že Domino v tom ešte dosť plával a veľmi nevedel čo tam hrať, kým v poslednej verzii je jeho gitara jedným z najlepších prvkov albumu a silným nositeľom piesne. A aj celá pieseň, v ktorej každý tušil silný potenciál, najmä v perfektnom refréne, ukázala čo to je hudobné dozrievanie muzikantov. Je to taká encyklopédia umeleckého rastu kapely. Nasleduje 1+2+3+4=10, o ktorej by som povedal že je poctou Radiohead nie vzhľadom na názov, ale na zvuky nástrojov a použité efekty, jednotlivé akordy a noty. A v druhej časti mi mierne evokuje dEUS. Je to viac baladická skladba a je krásna. 



foto: Ryon

   Skladba Astronomer je jedna z najlepších skladieb kapely vôbec. Pripomína Vám všetky tie psychedelické kapely dneška. No Frequency nepadli do rovnakej pasce ako niektoré z nich. Napríklad počúvať Tame Impala je hrozná nuda, kým Frequency sú stále sranda. Skladba má skvelý groove a Majove frázovanie exceluje. Kto tu dostáva reminiscencie Deža, ten chápe. Nasleduje Rooftops, kde Majo spieva o svojom prvom zločine. Neviem čoho sa už len on mohol dopustiť, odhadujem že ukradol cukrovú vatu v tégliku z Jednoty oproti budove našej strednej školy. Aj pri tejto skladbe Vám napádajú iné kapely, ale stále je to v rovine kde cítiť vplyv, nie vykrádačku. Nasledujúca Funeral Pie je jedným z vrcholom albumu. Frequency je kapela plná neošúchaných prístupov v skladbe piesní. Nie je to kapela, ktorá má sólo v každej z nich. Naopak, sólo dávajú iba ak je naňho sakra dobrý dôvod a tento sa vyskytol práve tu. Zabudnite na skvelé vykrytia častí piesní keytarom, na rozbehy basgitary, na krásny refrén. Pravá lahoda prichádza až v keytarovom sóle, kedy sa celý svet zafarbuje červenou farbou a Vám sa chce od radosti plakať. Celá pieseň sa v jednej sekunde odpútava do výšin, ktoré sa opúšťajú iba s veľkým smútkom. Kapela nad Vami vyhrala, presne ako sa spieva v refréne /We have won now you're in pain. In pain. Desire. Overdue./. Po chvíľke ticha ale prichádza dodatok skladby, prvok ktorý v hudbe milujem. A aj prepísknutý a skreslený zvuk tu skvelo pasuje. 
   Kto si myslel, že s Funeral Pie prišla dokonalosť, nech si pustí Ghost of Christmas Past. Vrchol albumu a jeden z najlepších songov aké som počul za posledné roky. Gitara silno pripomína early Coldplay a časy, keď ešte alternatíva bola alternatívou. Myslím, že chalani zložili dve piesne a potom ich poskladali do jednej. Bridge medzi slohou a refrénom je geniálny. Počúvať túto skladbu je úplna slasť. A potom prichádza gitarové sólo, pred ktorým sa hlboko skláňam. Je to jedno z tých sól, ktoré by chcel zložiť každý gitarista. Domino tam nezahrá dokopy nič, iba pár disharmonických nôt, ale ľudia, v tom sóle je všetko, celý svet. Je dokonalé. Frequency sú umelci, schopnosť opísať svoje vnútro hudobnými nástrojmi dotiahli na neuveriteľnú úroveň. Ghost of Christmas Past a Funeral Pie sú ďaleko pred zvyškom albumu obsahom i technickým prevedením. Neznejú štúdiovo. A keď si myslíte že ste už na kraji sveta, očaria Vás niečim novým. 
   Ďalšou piesňou je EXIT, ktorá oproti pôvodnej verzii nemá navrch, pretože každá z dvoch verzií exceluje v iných fragmentoch. Každopádne stále ostáva medzi najlepšími piesňami kapely. Počúvať jej text je takmer ako čítať Murakamiho. Predposlednou skladbou je Emergency, ktorá by sa mala dostať do seriálu Dr. House, lebo tam atmosférou i textom patrí. Je to skvelá skladba, od jemného rozjazdu, cez super refrén až po výkriky cez delay/echo kontrujúce gitare, ktoré sa nachádzajú pred pekným outrom. Album uzatvára notoricky známa 
Red'O'Metry, takisto v novom šate. K tomu sa tiež nevyjadrujem, pretože tieto dve najznámejšie skladby kapely, Red'O'Metry a Bauhaus, jednoducho nie sú hodné tejto kapely. Sú hrozné. 

   Celkovo album medzi skladbami Hail to the Birds a Emergency, vrátane nich, nemá jedno slabé miesto. Je to skvost. Je neuveriteľné, že ho natočili chalani s takými skúsenosťami a s takým štátnym občianstvom v občianskych preukazoch, ktoré dosiahli ešte iba polovičnú dobu platnosti. Aj to nie u všetkých. Album je skvost, no nie dokonalý. Ale pri tempe, akým si to Frequency režú, ani neviem čo čakať od ich druhého albumu. A čo bude o desať rokov? Vesmír? Veď už dnes sme tak blízko...

Frequency sú Marek Nguyen, Filip Zubko, Dominik Šandor a Mário Jenčo. Fungujú štyri roky a toto leto si ich naživo budete môcť pozrieť napríklad na festivaloch Sziget, Topfest, Fingers Up, Leto v parku a v jeseni na turné. 

4/25/2015

O priepasti medzi hudbou a hudobníkom v dnešnom svete instantných informácií

   Dvadsiateho piateho marca tohto roku sa v malom klube Mode v západnom Londýne odohral koncert pre tristo ľudí. Výnimočná vec? Na prvý pohľad nie. Na druhý a tretí áno. Prvou vecou je fakt, že kapela, ktorá v ten večer hrala, bola legendárna Blur. V tomto malom klube prvýkrát naživo predstavila svoj album The Magic Whip, ktorý vyjde o pár dní a je to pomerne historická udalosť. 
   Druhou vecou je fakt, že koncert bol vysielaný live cez internet. Teda ho nevidelo tristo ľudí, ale každý kto mal záujem a prístup na internet.

   Dlhodobo rozmýšľam o tom, ako nám muzikantom vlastne dnešná doba praje. Keď čítam knihy o muzikantoch starej generácie, ako Ursiny a podobne, čítam o tom, ako málo novej hudby sa k nim dostalo. Porovnávam si to potom s tým, aké nevypočuteľné kvantá hudby máme k dispozícii my. A nie len to. Internet je skvelý nástroj. Nemusíte vedieť noty, stačia tabulatúry a zahrajete 99% všetkého, čo sa v histórii ľudstva vytvorilo. Máte problém s rytmikou alebo s durovými stupnicami? Na YouTube na to nájdete tisíc lekcií od skvelých muzikantov. Ba čo viac, o svojich postupoch, cvičeniach, trikoch a hudobnom zmýšľaní vám porozpráva hocikto z legiend, kľudne aj John Mayer alebo Mike Stern. Dostupnosť informácií je šialená. A povedzme si na rovinu, je nespracovateľná. 

   Keby Blur vydali nový album v čase keď tvoril Ursiny, tak by ho videlo iba tých tristo ľudí. Ale čo nám to vlastne reálne dáva? Je pravdou, že ja osobne by som sa bez internetu nenaučil takmer nič. Keď si to potom spojím s tým, že kopa ľudí, ktorých dnes na internete sledujem, je vekovo rovnaká ako Ursiny, tak mi napadajú iné veci. Aj Mike Stern sa niekedy učil ináč. Aj John Mayer. Každý z nich, lebo internet je tu veľmi krátko. Čo keď ma internet síce naučil množstvo vecí, ale zároveň mi postavil bariéru pred tými najdôležitejšími, k akým môže muzikant dospieť?
   Sám mám problém hrať napríklad podľa ucha. Spôsobom, že podľa ucha zahrám celú pieseň. Hra podľa ucha je pritom neoceniteľná vec. Cvičí všetko, od znalosti nôt na hmatníku, cez frázovanie, cez "fíling" až po to, že na gitare napríklad viete že na originálnej nahrávke gitarista zahral určitý tón na inej strune, lebo znie "ľahšie" než keď ho hrajete podľa tabulatúry. Pritom hra uchom je to, na čom všetci títo hudobníci vyrástli a čo ich posúvalo vpred. Povedzme si, my všetci novodobí gitaristi, ako často, keď nevieme odpočúvať nejaké fragmenty skladieb do troch minút, strácame trpezlivosť a siahame po tabulatúrach? Ako nás má toto posúvať vpred? 

   Je pravdou, že Ursiny a všetci hudobníci minulosti možno nemali až tak veľký prístup k hudbe. Ale nemyslím si že iba preto že my ho máme, robí nás to lepšími muzikantmi. Ja som síce videl koncert Blur, ale nemyslím že mi to aj reálne dalo niečo cenné do mojej hudobnej knižnice. Pravdu povediac ak sa pozerám na stav našej scény dnes, mám pocit že nás to robí horšími. Kde sú veľké mená dnes? Koľko takých muzikantov, ktorých budú ľudia počúvať aj o 50 rokov, máme dnes? Veľmi málo. A má to čiastočne za dôsledok aj to, že sme zleniveli, pretože všetko si vieme nájsť za pár minút a nerozvíjame sa tak, ako by sme sa mohli? Je to predsa známy fakt, že tam kde sú tvrdé podmienky, vznikajú najvzácnejšie veci a tam kde je všetkého dostatok, spoločnosť chradne. Vieme túto axiómu premietnuť aj do osoby muzikanta, ktorý keď má prístup ku všetkým hudobným informáciám, tak vlastne stráca motiváciu pracovať na sebe? Touto otázkou by som rád ukončil moju krátku úvahu, ale rád by som ešte na koniec pridal krátke vyjadrenia pár ľudí, ktorým som tento príspevok poslal pred uverejnením. Nech sa páči, ich krátke pohľady na
načrtnutú tému:

Poznámka: Pôvodne som chcel uverejniť tri krátke pohľady, no keďže prví dvaja respondenti mi poslali mierne dlhšie texty, ktoré nemám v úmysle upravovať ani skracovať, tak som sa rozhodol uverejniť iba dve (prvé doručené) odpovede. 

Giuzzepe Pigula, gitarista a skladateľ, učitel gitary

"Súhlasím s tým, že dnes sme "presýtení" hudbou, pretože máme naozaj prístup k hudbe z celého sveta. Hneď po prečítaní tejto úvahy ma napadla (ZOZADU) rovnaká otázka ako Ondreja: Či som sa nejak "posunul vpred" keď som strávil hodiny času na internete tým, že som hľadal a učil sa taby, alebo pozeral nejaké gitarové lekcie/riffy na YouTube a snažil sa ich naučiť. Odpoveď je NIE!!! Dnes viem, že ma to "uspokojilo" na istý čas, ale nedalo mi to nič! Väčšinu všetkých tých naučených skladieb a riffov som aj tak zabudol... naučil som sa niečo pekné, ale nevedel som vymyslieť nič pekné. Naučil som sa peknú harmóniu, ale nevedel som vymyslieť peknú harmonickú skladbu atď. Zmena nastala vtedy, keď som prestal pozerať na druhých a začal som makať na sebe! Postupne som zistil, že viem vymyslieť aj peknú harmóniu, aj peknú skladbu či sólo. Dnes sa už neučím nič z tabov, ani nepozerám gitarové lekcie, ale hudbu počúvam ako inšpiráciu. Každý z nás je originál a ja viem, že nikdy nebudem hrať ako John Mayer, ale ani John Mayer nebude nikdy hrať ako ja! Pointa: buď originál, nie kópia!"

Jay Hudáček, multiinštrumentalista, worship leader

"Všetko je inak," spieva jeden z najzásadnejších slovenských autorov našej doby. A je to (očividne) pravda. A je to vývoj. A je prirodzené, že so sebou nesie symptómy. Ale tie sa týkajú celej plejády vecí – veď povedzte mi dnešného veľkého maliara, sochára, architekta alebo generála. Keď sa ma spýtate, poviem vám tých "svojich" – tak ako asi každý. Ale nebude to meno, ktoré pozná celý svet. A to je prirodzené. Koniec-koncov, hudba je radosť, nie súťaž. (Aj keď autor týchto riadkov pri každej príležitosti zdôrazňuje, že je oveľa horším gitaristom, ako autor článku vyššie) Nejde (mi) o to, či som veľký, malý alebo bezvýznamný hudobník v kontexte storočia. Ide (mi) o pocit. Radosť robí počúvanie Beyoncé rovnakým spôsobom, ako počúvanie Brezovského. A takisto niekomu robí radosť keď podľa ucha odohrá celý album a inému, keď sa nadrtí svoju obľúbenú pesničku podľa tutoriálov na nete. Ja osobne taby neznášam a nepoužívam, poznám ten pocit, keď sám prídem na svoj obľúbený riff a takisto som už napozeral toľko "how to play" videí na YouTube, že až. Každému čo jeho je. Buď autentický k sebe samému, milý čitateľ. Ak necvičíš, tak cvič. Alebo pripusť, že sú veci, ktoré sú pre teba dôležitejšie. A buď spokojný. Poznám chlapca v mojom veku, ktorý počúval zásadne hudbu, ktorá bola staršia ako on. Poznám chlapca, ktorý nepozná takmer nič vyprodukované pred rokom 2010. Obaja sú štastní. Neobviňuj systém, využi ho a "find what works for you". Veď, koniec-koncov, žiješ v dobe (takmer) neobmedzených možností."

12/31/2014

Čo som sa dnes dočítal v diskusii o architektúre


   Výrok sa týka diskusie o tom, že mnohí študenti architektúry sa zadĺžia v snahe doštudovať jeden z najťažších oborov planéty, no po skončení štúdií majú mizerné platy a nedokážu splatiť svoje dlhy a pôžičky, kým priemerní manažéri vo fast foodoch zarábajú viac, pričom na to nie je potrebná žiadna kvalifikácia. 

"It's like Scientology, you pay more and more to get further 'in' and then when you are there,

you end up crazy like Tom Cruise with no soul."

                                                                                              užívateľ Cockwombles

SoundCloud