4/25/2015

O priepasti medzi hudbou a hudobníkom v dnešnom svete instantných informácií

   Dvadsiateho piateho marca tohto roku sa v malom klube Mode v západnom Londýne odohral koncert pre tristo ľudí. Výnimočná vec? Na prvý pohľad nie. Na druhý a tretí áno. Prvou vecou je fakt, že kapela, ktorá v ten večer hrala, bola legendárna Blur. V tomto malom klube prvýkrát naživo predstavila svoj album The Magic Whip, ktorý vyjde o pár dní a je to pomerne historická udalosť. 
   Druhou vecou je fakt, že koncert bol vysielaný live cez internet. Teda ho nevidelo tristo ľudí, ale každý kto mal záujem a prístup na internet.

   Dlhodobo rozmýšľam o tom, ako nám muzikantom vlastne dnešná doba praje. Keď čítam knihy o muzikantoch starej generácie, ako Ursiny a podobne, čítam o tom, ako málo novej hudby sa k nim dostalo. Porovnávam si to potom s tým, aké nevypočuteľné kvantá hudby máme k dispozícii my. A nie len to. Internet je skvelý nástroj. Nemusíte vedieť noty, stačia tabulatúry a zahrajete 99% všetkého, čo sa v histórii ľudstva vytvorilo. Máte problém s rytmikou alebo s durovými stupnicami? Na YouTube na to nájdete tisíc lekcií od skvelých muzikantov. Ba čo viac, o svojich postupoch, cvičeniach, trikoch a hudobnom zmýšľaní vám porozpráva hocikto z legiend, kľudne aj John Mayer alebo Mike Stern. Dostupnosť informácií je šialená. A povedzme si na rovinu, je nespracovateľná. 

   Keby Blur vydali nový album v čase keď tvoril Ursiny, tak by ho videlo iba tých tristo ľudí. Ale čo nám to vlastne reálne dáva? Je pravdou, že ja osobne by som sa bez internetu nenaučil takmer nič. Keď si to potom spojím s tým, že kopa ľudí, ktorých dnes na internete sledujem, je vekovo rovnaká ako Ursiny, tak mi napadajú iné veci. Aj Mike Stern sa niekedy učil ináč. Aj John Mayer. Každý z nich, lebo internet je tu veľmi krátko. Čo keď ma internet síce naučil množstvo vecí, ale zároveň mi postavil bariéru pred tými najdôležitejšími, k akým môže muzikant dospieť?
   Sám mám problém hrať napríklad podľa ucha. Spôsobom, že podľa ucha zahrám celú pieseň. Hra podľa ucha je pritom neoceniteľná vec. Cvičí všetko, od znalosti nôt na hmatníku, cez frázovanie, cez "fíling" až po to, že na gitare napríklad viete že na originálnej nahrávke gitarista zahral určitý tón na inej strune, lebo znie "ľahšie" než keď ho hrajete podľa tabulatúry. Pritom hra uchom je to, na čom všetci títo hudobníci vyrástli a čo ich posúvalo vpred. Povedzme si, my všetci novodobí gitaristi, ako často, keď nevieme odpočúvať nejaké fragmenty skladieb do troch minút, strácame trpezlivosť a siahame po tabulatúrach? Ako nás má toto posúvať vpred? 

   Je pravdou, že Ursiny a všetci hudobníci minulosti možno nemali až tak veľký prístup k hudbe. Ale nemyslím si že iba preto že my ho máme, robí nás to lepšími muzikantmi. Ja som síce videl koncert Blur, ale nemyslím že mi to aj reálne dalo niečo cenné do mojej hudobnej knižnice. Pravdu povediac ak sa pozerám na stav našej scény dnes, mám pocit že nás to robí horšími. Kde sú veľké mená dnes? Koľko takých muzikantov, ktorých budú ľudia počúvať aj o 50 rokov, máme dnes? Veľmi málo. A má to čiastočne za dôsledok aj to, že sme zleniveli, pretože všetko si vieme nájsť za pár minút a nerozvíjame sa tak, ako by sme sa mohli? Je to predsa známy fakt, že tam kde sú tvrdé podmienky, vznikajú najvzácnejšie veci a tam kde je všetkého dostatok, spoločnosť chradne. Vieme túto axiómu premietnuť aj do osoby muzikanta, ktorý keď má prístup ku všetkým hudobným informáciám, tak vlastne stráca motiváciu pracovať na sebe? Touto otázkou by som rád ukončil moju krátku úvahu, ale rád by som ešte na koniec pridal krátke vyjadrenia pár ľudí, ktorým som tento príspevok poslal pred uverejnením. Nech sa páči, ich krátke pohľady na
načrtnutú tému:

Poznámka: Pôvodne som chcel uverejniť tri krátke pohľady, no keďže prví dvaja respondenti mi poslali mierne dlhšie texty, ktoré nemám v úmysle upravovať ani skracovať, tak som sa rozhodol uverejniť iba dve (prvé doručené) odpovede. 

Giuzzepe Pigula, gitarista a skladateľ, učitel gitary

"Súhlasím s tým, že dnes sme "presýtení" hudbou, pretože máme naozaj prístup k hudbe z celého sveta. Hneď po prečítaní tejto úvahy ma napadla (ZOZADU) rovnaká otázka ako Ondreja: Či som sa nejak "posunul vpred" keď som strávil hodiny času na internete tým, že som hľadal a učil sa taby, alebo pozeral nejaké gitarové lekcie/riffy na YouTube a snažil sa ich naučiť. Odpoveď je NIE!!! Dnes viem, že ma to "uspokojilo" na istý čas, ale nedalo mi to nič! Väčšinu všetkých tých naučených skladieb a riffov som aj tak zabudol... naučil som sa niečo pekné, ale nevedel som vymyslieť nič pekné. Naučil som sa peknú harmóniu, ale nevedel som vymyslieť peknú harmonickú skladbu atď. Zmena nastala vtedy, keď som prestal pozerať na druhých a začal som makať na sebe! Postupne som zistil, že viem vymyslieť aj peknú harmóniu, aj peknú skladbu či sólo. Dnes sa už neučím nič z tabov, ani nepozerám gitarové lekcie, ale hudbu počúvam ako inšpiráciu. Každý z nás je originál a ja viem, že nikdy nebudem hrať ako John Mayer, ale ani John Mayer nebude nikdy hrať ako ja! Pointa: buď originál, nie kópia!"

Jay Hudáček, multiinštrumentalista, worship leader

"Všetko je inak," spieva jeden z najzásadnejších slovenských autorov našej doby. A je to (očividne) pravda. A je to vývoj. A je prirodzené, že so sebou nesie symptómy. Ale tie sa týkajú celej plejády vecí – veď povedzte mi dnešného veľkého maliara, sochára, architekta alebo generála. Keď sa ma spýtate, poviem vám tých "svojich" – tak ako asi každý. Ale nebude to meno, ktoré pozná celý svet. A to je prirodzené. Koniec-koncov, hudba je radosť, nie súťaž. (Aj keď autor týchto riadkov pri každej príležitosti zdôrazňuje, že je oveľa horším gitaristom, ako autor článku vyššie) Nejde (mi) o to, či som veľký, malý alebo bezvýznamný hudobník v kontexte storočia. Ide (mi) o pocit. Radosť robí počúvanie Beyoncé rovnakým spôsobom, ako počúvanie Brezovského. A takisto niekomu robí radosť keď podľa ucha odohrá celý album a inému, keď sa nadrtí svoju obľúbenú pesničku podľa tutoriálov na nete. Ja osobne taby neznášam a nepoužívam, poznám ten pocit, keď sám prídem na svoj obľúbený riff a takisto som už napozeral toľko "how to play" videí na YouTube, že až. Každému čo jeho je. Buď autentický k sebe samému, milý čitateľ. Ak necvičíš, tak cvič. Alebo pripusť, že sú veci, ktoré sú pre teba dôležitejšie. A buď spokojný. Poznám chlapca v mojom veku, ktorý počúval zásadne hudbu, ktorá bola staršia ako on. Poznám chlapca, ktorý nepozná takmer nič vyprodukované pred rokom 2010. Obaja sú štastní. Neobviňuj systém, využi ho a "find what works for you". Veď, koniec-koncov, žiješ v dobe (takmer) neobmedzených možností."

12/31/2014

Čo som sa dnes dočítal v diskusii o architektúre


   Výrok sa týka diskusie o tom, že mnohí študenti architektúry sa zadĺžia v snahe doštudovať jeden z najťažších oborov planéty, no po skončení štúdií majú mizerné platy a nedokážu splatiť svoje dlhy a pôžičky, kým priemerní manažéri vo fast foodoch zarábajú viac, pričom na to nie je potrebná žiadna kvalifikácia. 

"It's like Scientology, you pay more and more to get further 'in' and then when you are there,

you end up crazy like Tom Cruise with no soul."

                                                                                              užívateľ Cockwombles

12/29/2014

Juraj Foltán / Pod vodou




  V tomto volebnom spote Juraja Foltána je použitý môj hudobný podmaz. Volá sa Pod vodou. Kvôli hudbe ma už kontaktovali aj z New Yorku, ale toto je prvýkrát čo z toho niečo aj bolo. Teda s tým, že o tom viem. Lebo v USA to chceli použiť v jednom seriáli, ktorý bol tak zlý, že som to nedokázal sledovať a teda neviem, či to tam aj naozaj bolo. Ak aj nie, tak hudbu majú a ďalšia séria sa ešte len bude natáčať, tak šanca tu ešte je.

   Čo sa týka Juraja Foltána, bol to nezávislý kandidát na primátora Banskej Štiavnice. Nevyhral a je mi to veľmi ľúto, pretože v meste, kde si išli po krku primátorka a jej zástupca zo stajne Smeru a spol., by bol skvelou voľbou.

   Čo sa týka mňa ako autora, bol to sám pán Foltán kto ma kontaktoval. Samozrejme, že som na to nepristal hneď, pretože je to politik, ale po googlení a zopár emailoch som s tým nemal problém. Nie je to na takej úrovni ako hranie na mítingoch a to, že bol nezávislým kandidátom, bolo rozhodujúce. Je to možno trochu nefér, ale ľuďom od strán ako SMER a spol. by som hudbu neposkytol. Ale o tom to je, žiť v slobodnej krajine a mať možnosť voľby. Viem že voľby boli už dávnejšie a ja o tom píšem až teraz, ale naozaj som nemal času nazvyš.

   Tak či onak, som rád za poskytnutú príležitosť a je to pre mňa nie len veľkým povzbudením, ale i míľnikom, keďže to bola prvá hudba, za ktorú som dostal výplatu. Človek zrazu zistí, že sformulovať zmluvu nie je len tak a že "deadline" nie je iba školský terminus technicus z Katedry architektúry. Aj preto som tomu veľmi vďačný. Tá hudba je dosť stará. Je na najlepšej úrovni, na akej som ju v danom čase bol schopný spraviť. Verím, že odvtedy som sa posunul dopredu a že kým niečo znovu zaznamenám, budem zas o krôčik ďalej. No ale čo už. Každý raz musel urobiť prvý krok. Toto je ten môj.

   Chcem sa teda poďakovať pánovi Foltánovi za šancu. Jednak za tú hudobnú a jednak za tú, že sa človeku ľahšie žije, keď vidí že tu existujú politici, čo sa naozaj snažia meniť svoje prostredie k lepšiemu. Neviem či sa pán Foltán bude venovať politike aj naďalej, ale každopádne niečo zasial už doterajšou činnosťou, hoci si to možno ani neuvedomuje.

   A čo sa týka hudobnej stránky, za zarobené peniaze sa rozvíjam ďalej. Napríklad investovaním do výbavy. Všetky veci, ktoré som si kúpil doteraz som si kúpil za peniaze, ktoré som si sporil dlhé roky. Keď som si kúpil elektrickú gitaru, rok stála opretá v kúte, lebo som nemal ani na kufor. Mal som občasné brigády keď bol dostatok času, ale žiadne peniaze som nezarobil priamo hudbou. Preto ešte raz ďakujem. Jeden z výsledkov je aj na obrázku nižšie.


Môj aktuálny pedalboard




12/28/2014

.

   Je to tak. Celá republika hlási zvýšený výskyt lienok. Napísal by som Republika, ale to by som evokoval tú z Hviezdnych vojen. Sú všade, obsmŕdajú v okenných štrbinách, tam kde sa spája to a to. Neviem ako sa to volá, ale na skúške som celý profil okna nakreslil v mierke 1:1 naspamäť. Klamem. Ja som nemal okno, ale bronzové vstupné bezbariérové dvere do pasívneho domu. True story. Dal som to na prvý termín. Ale to bolo ešte minulý rok.

   3500 hrochov dozadu som bol malým žriebätkom. Nestál som za nič. No dnes? Dnes som veľký muž. Ako hrochy plynuli, vždy sa našlo niečo čo ma posunulo vpred.

   Och ako by som si prial povedať tieto slová. Prešlo 4700 rokov a ja utekám. Z miesta kam viem že patrím, ktoré je mojím domovom, bežím na miesta kde sa cítim ako cudzinec. Poháňajú má zúfalstvo a nádej na vykúpenie. Ale pravdou je, že som zbabelec. Je rok 14 287 a ja utekám. Že ja a muž.

   Pustite si: Duke Ellington & Coleman Hawkins - Mood Indigo. To je skladba! Chcel som po nej nazvať svoju kapelu, ale zistil som, že sa tak už volá film. U nás známy ako Pena dní. Film som nevidel, kniha bola excelentná. Čo viem z počutia, film za veľa nestojí, ale všetky tie mladé dievčatá ho milujú. Chudák Vian. Zaradil sa k zástupu iných spisovateľov, ktorým režiséri zničili dielo. Pre nás, vášnivých čitateľov, sú takéto filmy stále obrovskou ranou. Na všetko. Ale najviac asi na naše egá.

    Toto je konečne článok, kde mi nerozhádzalo celé formátovanie. Musím zistiť ako to funguje a podmaniť si toto prastaré umenie blogovania.

SoundCloud